Dejiny ťažby a výroby soli v historickom solivare

Areál STM-Múzea Solivar v Prešove je národnou kultúrnou pamiatkou. Patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku, ide o unikátny komplex technicko-technologických objektov na čerpanie a varenie soli pochádzajúci zo 17. storočia.
Medzi najzaujímavejšie objekty patrí GÁPEĽ – dômyselné zariadenie na čerpanie soľanky pomocou konských záprahov. Súčasťou areálu sú aj objekt ČETERNE, VARŇA FRANTIŠEK, SKLAD SOLI A KLOPAČKA.

Soľ bola objavená, dolovaná a varená na katastrálnom území neskoršej obce Soľná Baňa, ktorá sa neskôr stala súčasťou Solivaru zloženého z troch obcí (Soľná Baňa, Šváby a Solivar). Od roku 1971 sa Solivar stal miestnou časťou Prešova. Obec Solivar dostala svoj názov od soľných prameňov nachádzajúcich sa pod úpätím Slanských vrchov.
Využívanie soľanky (vodný roztok nasýtený soľou) sa v tejto lokalite datuje od 11. storočia a je spojené s viacerými šľachtickými rodmi, od 13. storočia najmä s rodom Soós de Soóvar. V rokoch 1572 až 1752 tu vďaka Habsburgovcom popri soľanke získavali aj kamennú soľ hlbinným dobývaním.

Prieskumné, respektíve otváracie práce v ložisku, sa s ohľadom na úložné pomery uskutočňovali šachtami, ktoré tu plnili viac funkcií. Do ložiska bolo vyhĺbených viacero šácht. Pri niektorých z nich sa nám zachovali aj ich názvy, a to: Leopold (pôvodne Cisárska šachta, hlboká 155 m), Vetracia (hlboká 81 m), Mária (hlboká 80 m), Jozef (hlboká 151 m) a Ján Nepomucký (hlboká 85 m). Najznámejšia šachta Leopold bola vertikálne rozčlenená na tri základné horizonty: vrchný (-80 m), stredný (-133 m) a spodný (-151 m).

Zásadný obrat vo vývoji soľného závodu nastal v roku 1752, keď sa v noci z 20. na 21. februára do banských chodieb šachty Leopold privalilo väčšie množstvo vody, ktorá časom zaplavila spodný a stredný obzor. Začiatkom 19. storočia boli postavené dve nové varne soli – František (r. 1800) a Ferdinand (r. 1806); začalo sa s generálnou opravou gápľa a neskôr boli postavené aj nové zásobníky na soľanku, Sklad soli a splavný kanál.
V areáli solivaru postavili aj banský Kostol sv. Jána Krstiteľa (prvý stál medzi budovou Gápľa a Kaplnkou sv. Róchusa, ale pre statické poruchy ho zrúcali). Areál v 30. rokoch 19. storočia doplnili o Kaplnku sv. Róchusa (1832) na odvrátenie morovej epidémie, ktorá sa prehnala obcou v roku 1831. Pribudli aj ďalšie prevádzkové a administratívne objekty. Vznikol tak komplexný historicko-technický areál pôvodného solivaru.

GÁPEĽ je unikátna stavba a ťažné zariadenie, ktoré sa nachádza nad šachtou Leopold, patrí k stavbám európskeho významu. Vybudovali ho ešte v 18. storočí.

Na uskladnenie soľanky (čerpanej zo šachty) slúžili drevené zásobníky – nádrže, umiestnené v objekte nazývanom ČETERNE (1815).

VARŇU SOLI FRANTIŠEK postavili v roku 1800, na jej výstavbe pracovali solivarskí odborníci z Rakúska. Dvojposchodovú barokovo-klasicistickú budovu s postrannými krídlami viackrát prestavovali a menilo sa aj jej technické vybavenie, čo zväčša súviselo s početnými požiarmi. Posledný veľký požiar bol v roku 1819. Varňa bola v nepretržitej prevádzke do roku 1970. V roku 1997 bola ukončená rekonštrukcia VARNE FRANTIŠEK a v máji 2001 bola sprístupnená nová stála expozícia Slovenského technického múzea tematicky zameraná na „Dejiny ťažby a výroby soli v Solivare“.

Soľ sa uskladňovala v jednotlivých soľných komorách SKLADU SOLI, ktorý je architektonicky najimpozantnejším (neskorobarokovým) objektom celého areálu a tvorí dominantu historického solivaru. Svoj definitívny vzhľad dostal po požiari v roku 1819, kedy pristavili druhé poschodie, vežu, osadili vežové hodiny a zrekonštruovali strechu. Objekt vyhorel opäť 18. mája 1986, kedy zhorela i vzácna svorníková konštrukcia krovu, a celý objekt chátral. V súčasnosti bola zrealizovaná rekonštrukcia historického objektu SKLADU SOLI s vybudovaním modernej kongresovej sály, priestormi pre múzejnú činnosť a kultúrno-spoločenské podujatia.

BANSKÁ KLOPAČKA – Turňa (zvonica) je postavená na vyvýšenom mieste. Mala signalizačnú funkciu – oznamovala nástup do práce. Dnes už starý solivarský závod soľ neprodukuje, ale jeho niekdajšia sláva ožíva v novej podobe – históriou jedinečného múzea, ktoré nadväzuje na „genius loci“ staroslávnej Soľnej Bane.

Pôvodný areál bývalého panvového solivaru dotvárali i ďalšie objekty: Slané kúpele, vyhľadávané uhorskou šľachtou i meštianstvom, Strojovňa, Vozovňa (Koniareň), Kováčske dielne, Mindžala a iné. Drevo k peciam sa zvážalo unikátnym plavebným kanálom, ktorý bol neskôr nahradený úzkorozchodnou železnicou s vlastným depom.

Areál historického panvového solivaru, ako unikátny komplex technicko-technologických a historických objektov, napĺňa atribúty jedinečnosti, monumentality a geniality jeho tvorcov, je významným svedkom našich dejín. Areál je v správe Slovenského technického múzea v Košiciach. STM-Múzeum Solivar v Prešove patrí medzi najatraktívnejšie technické pamiatky a je ojedinelý svojho druhu i v širšom Európskom kultúrnom okruhu.