QR kod 9

Pridané: 04. 07. 2023

Pracovisko telegrafistu slúžilo na odosielanie a príjem zašifrovaných správ pomocou rádiových vĺn. K tomuto účelu slúžil páskový ďalekopisný prístroj nemeckej výroby Lorenz T 36 z roku 1942. Základný rozdiel medzi telegrafom a ďalekopisom bol v tom, že telegraf mohla obsluhovať len osoba znalá Morseovej abecedy, čo v prípade ďalekopisu neplatilo. Ten mohla obsluhovať osoba, ktorá Morseovu abecedu nepoznala. Ďalekopis pracoval normalizovanou telegrafnou rýchlosťou 50 bd (baudov) za sekundu, čo zodpovedalo maximálnemu výkonu asi 7 značiek (značka = bodka, čiarka) za sekundu, teda asi 71 slov za minútu. Priemerný výkon telegrafistu bol asi polovičný, teda asi 3,7 značky za sekundu. Písanie na ďalekopisnom stroji bolo obdobné ako písanie na písacom stroji s tým rozdielom, že pred vysielaním každej správy bolo nutné stlačiť kláves „Bu“ a pri písaní každého písmena podobne kláves „Bu“, a pri písaní číslice kláves „Zi“. Pred samotným vysielaním telegrafista vyslal svoju kontrolnú značku (účastnícke heslo). Tak ako vysielač ďalekopisu vytváral kombináciu prúdových impulzov jednotlivých značiek a vysielal ich pomocou stojanovej rádiostanice S3a rádiovými vlnami do éteru, podobne prijímač ďalekopisu prijímal prúdové impulzy zo stojanovej  rádiostanice a pomocou mechanických úkonov ich tlačil na papierovú pásku. Tú následne telegrafista odniesol do vedľajšieho pracoviska na dešifrovanie.

Na odpočúvanie nepriateľskej komunikácie sa mohol používať komunikačný rádiový prijímač britskej výroby nazývaný aj letecká širokopásmová rádiostanica R 1155. Vo veľkej miere rádiostanicu používalo počas druhej svetovej vojny Kráľovské letectvo (RAF), hlavne vo väčších lietadlách (napr. Avro Lancaster, Mosquito, Handley Page Halifax). Rádiostanicu s 10 elektrónkami vyrábalo od roku 1940 niekoľko britských výrobcov rádií vrátane EKCO alebo Marconi. Bola montovaná aj do rádiovozov a zariadení letiskovej kontroly. Frekvenčný rozsah 75 kHz až 18,5 MHz bol rozdelený na 5 podrozsahov. Nebola vybavená reproduktorom, ale na odpočúvanie používala slúchadlá.

Bežným vybavením pracoviska obsluhy ďalekopisu bola tu vystavená stolná kovová lampa. Táto bola vyrobená v Nemecku. Predstavuje verziu pracovného svietidla určeného na písací alebo pracovný stôl. Oceľová pochrómovaná rúrka lampy je tvorená ohybnou opancierovanou kovovou hadicou, ktorá umožňovala výhodnejšie polohovanie tienidla.

Vedľa stola je na stene umiestnená manuálna telefónna analógová pobočková ústredňa typu MB, ktorá slúžila pre jednu verejnú a šesť pobočkových liniek. Sprostredkovanie všetkých domácich a verejných rozhovorov bolo manuálne pomocou obsluhy tohto pracoviska. Ústredňa nemeckej výroby pochádza z konca 20. rokov 20. storočia, pričom prešla profesionálnou opravou začiatkom 40. rokov 20. storočia.

Ďalším prístrojom na stole sú stolné kameninové hodiny nemeckej výroby. Merací prístroj nemeckej výroby na meranie funkčnosti elektrónok, dobové elektrónky od nemeckých výrobcov Telefunken, Valvo Philips a merací prístroj na meranie napätia a prúdu od známeho výrobcu Siemens navodzujú dojem, že telegrafista bol vo voľnom čase rádioamatér a venoval sa opravám rádioprijímačov. K dotvoreniu tejto atmosféry slúžia aj dve odborné knihy z oblasti rádiotechniky v nemeckom jazyku a kufríkové rádio Luftwaffen Siemens K32 GWB s napájaním 120/220 V alebo pomocou externého akumulátora.

Tento 5-elektrónkový rádioprijímač bol zástupcom tzv. kasárenského rádioprijímača s vlnovými rozsahmi pre DV a KV. Relatívne lacné rádio s medzifrekvenciou 468 kHz (ide o superheterodyn) bolo vyrábané v roku 1941 a 1942 za účelom verejnej osvety a propagandy. Keďže rádio bolo vyrobené ako prenosné s rukoväťou na hornej strane, skrinka má tvar kufra vyrobeného z tvrdého dreva s odtieňom tmavosivej/modrej farby Luftwaffe so spevnenými rohmi a odklopnými dvierkami v prednej časti, ktoré chránili prednú časť rádia počas prepravy. Čelný panel je vyrobený z bakelitu, kryt stupnice zo skla. Konektory pre pripojenie napájania sú vyvedené do hornej časti. Vyrábala ho spoločnosť Siemens & Halske. Prevádzka rádioprijímača bola zabezpečená pomocou externého oloveného akumulátora, ktorý bolo nutné dobíjať. K tomu bola určená nabíjačka autobatérií Philips s usmerňovačom, napájaním striedavým prúdom s napätím 220 V, 50 Hz a výstupným jednosmerným prúdom s napätím 12 V.

Vedľa je položený nemecký poľný telefón FF-33 (Feldfernsprecher 33) vyrábaný spoločnosťou Siemens & Halske od roku 1933 a zaradený do výzbroje poľnej spojovacej služby nemeckého Wehrmachtu v roku 1934. Obal prístroja je z lisovaného bakelitu, používal systém miestnej batérie (MB), pri ktorom bola batéria umiestnená v telefónnom prístroji a na signalizáciu volania slúžil induktor s kľukou vyvedenou na boku skrinky. Telefón bol spojený s manuálnou ústredňou pomocou telefónnej linky.

Nad pracovným stolom telegrafistu je umiestnená dobová dvojjazyčná automapa časti Slovenska v slovenskom a nemeckom jazyku vydaná vydavateľstvom vo Viedni v druhej polovici 30. rokov 20. storočia.

Vedľa pracoviska v chodbe je položená na zemi prenosná elektrocentrála DKW vyrobená v roku 1941 nemeckou firmou DKW, ktorá patrila pod spoločnosť Auto Union AG, Chemnitz. Elektrocentrála bola používaná v prípade výpadku elektrického prúdu nemeckou armádou na našom území. Výkon jednovalcového dvojtaktného vzduchom chladeného benzínového motora bol 1,8 ks (asi 1,35 kW) pri konštantných otáčkach 3000 ot/min. Jednofázový generátor dodával pri napätí 220 V prúd 2,6 A, výkon motora bol 570 W. Spotreba paliva počas prevádzky bola asi 1 liter.

 O stenu opretý, kompletne vybavený armádny bicykel s modelovým označením MO-05 bol vyrobený vo Švajčiarsku v roku 1939. Rám bicykla je vyrobený z ocele, hmotnosť bicykla je 30 kg, brzda predného kolesa je bubnová, brzda zadného kolesa je typu kontra torpédo, ovládanie bŕzd je pákové. Výrobca dodával bicykel aj s prívesným vozíkom pre zranených.

                Celkovú atmosféru diorámy dotvára niekoľko plechových skriniek na náboje, drevené debny na náboje a výbušniny, 20 l kanistre Wehrmacht na vodu a horľaviny, kovová piecka na ohrev jedla, plynová maska v kovovom tubuse, výstroj a výzbroj obsluhy šifrovacieho stroja a telegrafistu, zavesené na vešiakoch alebo voľne položené pri pracovných stoloch.